Jeden z najznámejších prvkov v histórii počítačov vznikol aj preto, že raketový inžinier nedokázal vo Windowse otvoriť obyčajný textový editor. A človek, ktorý problém pomohol vyriešiť, mal za sebou ešte nezvyčajnejšiu prax: na Harvarde spolupracoval na výskume komunikácie šimpanzov.
Volal sa Danny Oran a v roku 1992 nastúpil do Microsoftu ako programový manažér tímu pracujúceho na používateľskom rozhraní projektu Chicago, z ktorého sa neskôr stal Windows 95.
Na prvý pohľad to nie je typický životopis človeka, ktorému neskôr vďačili miliardy používateľov za tlačidlo Štart. Lenže práve Oranova minulosť začína celý príbeh robiť zaujímavým.
Najprv šimpanzy, potom používatelia Windowsu
Oran na Harvarde študoval u slávneho behaviorálneho psychológa B. F. Skinnera, ktorý bol jeho poradcom pri bakalárskej práci. Spolupracoval s ním aj na výskume komunikácie šimpanzov, pri ktorom sa používali zariadenia pripomínajúce klávesnicu.
Nie, neznamená to, že ponuka Štart vznikla ako rozhranie pre šimpanza. Tá verzia príbehu je až príliš pekná. Sám Oran však po rokoch napísal, že práve skúsenosti z behaviorálnej psychológie a práce so šimpanzmi mu dali nápady, ako robiť veci jednoduchšie pre používateľa.
A jednoduchšie ich Windows v tom čase potreboval ako soľ.
Oran totiž pred nástupom do Microsoftu nebol ani používateľom Windowsu. Od roku 1979 používal počítače Apple a neskôr Macintosh. Keď prišiel do Microsoftu, podľa vlastných spomienok bol jeho prvý pracovný deň zároveň prvým dňom, keď s Windowsom strávil viac než pár minút.
A systém ho zmiatol.
Keď sa svojho manažéra opýtal, ako vo Windowse urobiť jednu zo základných vecí, ten sa zasmial a spýtal sa ho, ako ho vôbec mohli prijať. V konečnom dôsledku sa ukázalo, že práve čerstvý pohľad človeka, ktorý nebol roky naučený tolerovať zvláštnosti Windowsu, bol výhodou.
Potom prišiel raketový vedec. A Windows prehral
Oran strávil približne pol roka pozorovaním ľudí pri testoch použiteľnosti. Microsoft mal miestnosti s kamerami a jednosmerným zrkadlom, cez ktoré vývojári sledovali, ako používatelia plnia zadané úlohy.
Jeden z testov Windowsu 3.1 sa mu zapísal do pamäti obzvlášť dobre.
Účastník bol skúsený používateľ počítača, no predtým nepracoval s grafickým používateľským rozhraním. Dostal pritom úlohu, ktorá dnes znie absurdne jednoducho: otvoriť Microsoft Write, základný textový procesor dodávaný s Windowsom.
Trvalo mu to približne 20 minút.
Vývojár Microsoftu, ktorý test sledoval spolu s Oranom, po skončení skonštatoval, že firma má problém. Vzápätí však sčasti zo žartu navrhol inú diagnózu: potrebujú múdrejších zákazníkov.
Potom sa Oran pozrel do dotazníka testovaného človeka.
Pracoval v Boeingu ako inžinier pohonných systémov.
Bol to teda človek, pri ktorom fráza „raketový vedec“ nebola metafora. Ak sa ani on nevedel vo Windowse zorientovať, možno predsa len nebol problém v zákazníkoch.
Oran neskôr túto príhodu označil za jeden z určujúcich momentov pre tím pracujúci na rozhraní budúceho Windowsu 95. Cieľ dostal veľmi praktickú podobu: spraviť Windows natoľko jednoduchý, aby ho zvládli aspoň raketoví vedci.
„System“ nikoho nelákal. Potom prišlo slovo Štart
Oran pri sledovaní používateľov pochopil základný problém. Windows potreboval miesto, z ktorého sa človek dokáže dostať k najčastejším úlohám bez toho, aby už vopred vedel, kde ich hľadať.
Jedným z prvých riešení bolo tlačidlo pomenované System.
Na papieri to dávalo zmysel. V testovacej miestnosti už menej.
Podľa Orana pôsobil názov na ľudí príliš technicky a z kliknutia mali obavy. Preto ho nahradil slovom Start, ktoré už použil v staršom prototype zvanom ClearView.
A zrazu nebolo čo vysvetľovať.
Ľudia v testoch okamžite chápali, čo majú urobiť. Funkcia sa zásadne nezmenila. Zmenilo sa jedno slovo.
Je to možno najlepšia pointa celého príbehu: jeden z najznámejších prvkov Windowsu neuspel preto, že bol technicky komplikovaný. Uspel preto, že jeho názov prestal znieť technicky.
Panel úloh mal byť pôvodne hore
Aj druhá časť rozhrania Windowsu 95 má vo svojej histórii malé prekvapenie. Oran totiž panel úloh pôvodne nenavrhol na spodnú hranu obrazovky.
Jeho prvé návrhy vyzerali skôr ako rad záložiek v hornej časti obrazovky. Dokonca aj po vydaní Windowsu si podľa vlastných slov panel na svojom počítači celé roky presúval hore.
V Microsofte však vznikol tlak na presun nadol. Oran spomína rozdielny estetický názor aj obavy, aby výsledok nepôsobil príliš podobne ako rozhranie Macu.
To trochu komplikuje populárne vysvetlenie, podľa ktorého sa tlačidlo Štart ocitlo v ľavom dolnom rohu jednoducho kvôli Fittsovmu zákonu.
Samotný princíp však sedí dokonale. Psychológ Paul Fitts už v roku 1954 opísal vzťah medzi vzdialenosťou, veľkosťou cieľa a časom potrebným na jeho zasiahnutie. Pri používateľských rozhraniach má okraj obrazovky jednu nádhernú vlastnosť: kurzor cezeň nepreletí.
Keď teda myš pošlete prudko do rohu, nemusíte presne mieriť. Obrazovka ju zastaví za vás. Microsoft tento princíp využíva aj pri ďalších prvkoch Windowsu; jeho dlhoročný vývojár Raymond Chen opisuje dokonca špeciálne správanie úplne posledného radu pixelov panela úloh, aby sa dal pohodlne trafiť aj samotný okraj.
Myšlienka je teda správna. História jej vzniku je len o čosi menej uhladená, než znie v učebniciach dizajnu.
Panel úloh vyriešil ďalší problém: kam sa podelo moje okno?
Pred Windowsom 95 fungovalo minimalizovanie programov úplne inak. Raymond Chen z Microsoftu pripomína, že minimalizovaný program sa vo Windows 3.x zmenil na ikonu ležiacu niekde na pracovnej ploche.
Pri väčšom počte otvorených programov bolo hľadanie takýchto ikon presne taká zábava, ako si predstavujete.
Panel úloh priniesol stále viditeľné miesto, kde sa dali otvorené aplikácie nájsť a prepínať medzi nimi. Pôvodne teda nešlo o dnešný univerzálny odpaľovací mostík pre všetky obľúbené programy.
Priame pripínanie aplikácií na panel a spojenie skratky so spustenou aplikáciou v podobe, ktorú dnes považujeme za samozrejmosť, priniesol až Windows 7.
A ak si pamätáte éru, keď Microsoft skúsil ponuku Štart natiahnuť prakticky na celú obrazovku, viete, že odvtedy firma s Oranovým receptom experimentovala všelijako. Aj dnes sa dá napríklad riešiť, ako vypnúť celoobrazovkovú ponuku Štart vo Windows 10.
A čo údajná kópia systému od Steva Jobsa?
História dostala v roku 2026 ešte jednu dohru. Po diskusii bývalých zamestnancov Microsoftu sa znovu objavila stará otázka, či panel úloh nebol jednoducho inšpirovaný dockom systému NeXTSTEP od firmy NeXT, ktorú založil Steve Jobs.
Bývalí viceprezidenti Microsoftu Brad Silverberg a Joe Belfiore takúto jednoduchú verziu odmietli. Ako zhrnul WinFuture, pri vzniku sa miešali staršie interné nápady z projektu Cairo s praktickým problémom používateľov, ktorí vo Windows strácali prehľad o minimalizovaných aplikáciách.
Samotný Oran navyše hovorí, že poznal históriu grafických rozhraní od SRI cez Xerox PARC a v Microsofte sa dokonca hrával so starým Xeroxom Star. Nepracoval teda vo vákuu. To však ešte neznamená, že panel úloh bol prefarbený NeXT Dock.
Zaujímavým dokumentom tej doby je aj patent s názvom Taskbar with start menu. Oran na ňom figuruje spolu s ďalšími šiestimi vynálezcami vrátane Joea Belfiora a patent bol priradený Microsoftu.
Jedno slovo prežilo tri desaťročia zmien
Od Windowsu 95 sa zmenilo takmer všetko. Ponuka Štart dostala dve kolóny, vyhľadávanie, živé dlaždice, prišla o tlačidlo, vrátila sa, vyrástla na celú obrazovku a vo Windows 11 sa presťahovala smerom do stredu.
Základný nápad však prežil: používateľ má dostať jedno zrozumiteľné miesto, od ktorého môže začať.
A na tom je celý príbeh asi najkrajší. Tlačidlo, na ktoré sme desaťročia klikali úplne automaticky, nevzniklo pri abstraktnej debate o budúcnosti počítačov. Vzniklo po mesiacoch sledovania ľudí, ktorí sa vo Windowse strácali.
Jeden z nich pritom vedel navrhovať pohonné systémy pre Boeing.
Len nevedel nájsť Microsoft Write.
